Klamstvo a zdieranie ľudí – pracovné nástroje ministra Mihála

Posledný návrh zákona, ktorý predložil dokonca v skrátenom legislatívnom konaní minister Mihál, je zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o sociálnych službách. Túto navrhovanú právnu úpravu uviedol Mihál ako dočasnú právnu úpravu a jej hlavným cieľom je zvýšiť úhrady občanom, ktorým sa poskytujú sociálne služby a to na úroveň minimálne 50% priemerných oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby.

Ide o neodôvodnený a neoprávnený zásah do výkonu samosprávnej pôsobnosti obcí, miestnej samosprávy, a vyšších územných celkov -regionálnej samosprávy, v politike úhrad za tieto služby, kde by sa mala jednoznačne odrážať konkrétna sociálna politika v území vo vzťahu k obyvateľom a zodpovednosť volených zástupcov. Mimochodom v súčasnosti platná právna úprava umožňuje obciam, mestám i vyšším územným celkom určiť úhradu od 0 % do 100 % oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby.

Je potrebné uviesť, že ide o sociálne služby poskytované v zariadeniach sociálnych služieb pre starších ľudí a ako aj pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, kde sa ekonomicky oprávnené náklady pohybujú až do výšky 1 400 eur na mesiac. Samozrejme v závislosti od architektonického riešenia daného zariadenia, cez nastavenie resp. nenastavenie úsporných energetických režimov, zateplenia objektu zabezpečovanie upratovačských služieb, stravovacích služieb dodávateľským spôsobom, tázna je ich efektivita a samozrejme cena…. Platenie úhrady zo strany povinných osôb je pre ne priam likvidačné, najmä pokiaľ ide o osoby, ktoré si majú plniť vyživovaciu povinnosť, k prijímateľom sociálnej služby.

Právna ochrana povinných osôb pred platením úhrady neprimeranej ich príjmu a majetku, v prípade poskytovania sociálnej služby v zariadení sociálnej služby celoročne vo výške povinného zostatku z príjmu 1,3 násobku sumy životného minima je síce zákonom o sociálnych službách ustanovená, ale nezaplatená úhrada sa bude evidovať ako pohľadávka, ktorá sa bude pri zmene majetkových a príjmových pomerov vymáhať. Teda rodiny so zdravotne postihnutým občanom, budú zotrvávať v postavení dlžníkov a s príjmom najviac vo výške 1,3 násobku sumy životného minima a to dlhodobo. Ochrana občana, prijímateľa sociálnej služby vo výške 20 % sumy životného minima, t.j. 37,96 eura, je už nedostatočná a v mnohých prípadoch nestačí ani na doplatok za lieky a špeciálny zdravotnícky materiál, podložky, plienky a podobne.

Dôvodom je predovšetkým neprehodnotenie výšky sumy životného minima, ktoré zaostáva za realitou minimálne 20 – 25 eur. Pán Mihál mal zabezpečiť prehodnotenie výšky životného minima a predložiť návrh na úpravu sumy životného minima, čo samozrejme neurobil a ani ho to nezaujíma, prečo aj. On svojich 3OO až 500 eur denne, ktoré ako povedal potrebuje, má a tí čo majú takýto príjem a nižší, ale na mesiac tu nemajú čo robiť. Nevadí mu ani to, že podľa príjmovej stratifikácie takmer 67 % občanov má práve príjem do 500 eur mesačne.

Pána Mihála nezaujíma ani to, že priemerný starobný dôchodok je 360 eur a invalidný takmer o 50 eur nižší a skoro 60% občanov poberajúcich tieto dávky má dôchodok nižší ako je priemer. Nezaujíma ho ani to, že ide o ľudí, ktorí do systému platili v priemere takmer 44 rokov, zatiaľ čo on neplatil vôbec a dokonca učil ľudí ako sa vyhnúť plateniu do systému sociálneho poistenia, nevadilo mu, že na dôchodky jeho starých rodičov a možno aj rodičov sa solidárne skladali ľudia s omnoho nižšími príjmami ako mal on a on sa na tejto solidarite nepodieľal.
Jeho neustála snaha o pomoc ľuďom s najnižšími príjmami, čo marketingovo veľmi dobre znie, je v skutočnosti pomocou takým ako on, ktorí do systému neplatili a nie tzv. staro-dôchodcom. Nevadí mu ani to, že tieto zariadenia boli vybudované predovšetkým z daní a potu tých, ktorým v súčasnosti poskytujú starostlivosť. Nevadí mu, že ním navrhovaná právna úprava nevytvára podmienky pre zosúladenie rodinného a pracovného života. Je mu je cudzie, že väčšina domácností potrebuje minimálne dva príjmy aby prežila v podmienkach aké súčasná vlády vytvára. Nič mu nehovorí ani skutočnosť, že mu sústavne, odkedy nastúpil na rezort práce a sociálnych vecí narastá miera nezamestnanosti, že podľa predbežných údajov za mesiac november 2011 armáda nezamestnaných evidovaných na Úradoch, práce, sociálnych vecí a rodiny dosahuje 395 tis. ľudí.

Mohla by som hovoriť o poklese reálnej mzdy, o znížení rodičovského príspevku o 66 eur, o znížení sociálnej ochrany zamestnancov v niektorých prípadoch protiústavných, o zrušení rekondičných pobytov pre zamestnancov pracujúcich v pracovnom prostredí zdraviu škodlivom, ale aj o ďalších krokoch Mihála znamenajúcich pomoc iba bohatým. Pán Mihál zabúda, že je služobníkom pre všetkých občanov Slovenska, nie iba pre ním vyvolených. Naozaj možno je hrdý na to, že si cení život zamestnanca na 1000 eur. Nič mu nehovorí Ústava SR čl. 65 až 71, ale ani Európska charta územných samospráv a originálne kompetencie obcí a vyšších územných celkov.

Neštíti sa ani klamať, keď po mojom návrhu zameranom na zvýšenie ochrany príjmu výživou povinných osôb voči prijímateľom sociálnych služieb, ktorých táto úprava bude dlhodobo držať v stave chudoby ironicky zaklame, že chcem aby za službu neplatil občan s príjmom 360 eur. Nuž pán Mihál, buď sa lepšie oboznámte s tými právnymi úpravami a ich dôsledkami, ktoré predkladáte, alebo neklamte. Občan, ktorému sa poskytuje starostlivosť v zariadení sociálnych služieb celoročne, dlhodobo má z príjmu ochránených iba 37,96 eura ako som vyššie uviedla.

Na záver: jednorazové zvýšenie úhrady za sociálne služby v zariadeniach sociálnych služieb pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek je protichodná z hľadiska požiadavky zabezpečenia finančnej dostupnosti sociálnych služieb zodpovedajúcej primeranej príjmovej a majetkovej dostupnosti odkázaných občanov a ich rodín.

Neplatenie úhrady vzhľadom na právnu ochranu zostatku z príjmu po zaplatení úhrady postaví dotknuté osoby do role „celoživotných dlžníkov „ a donúti žiť rodiny s prítomnosťou ťažko zdravotne postihnutým členom prakticky celoživotne na úrovni 1,3 násobku sumy životného minima.

Opatrovateľská služby sa vzhľadom na výšku “minimálnej” úhrady stane prakticky nedostupnou najmä pri potrebe jej väčšieho časového rozsahu z titulu odkázanosti na pomoc inej osoby, čo vyvolá riziko nezabezpečenia potrebnej pomoci pri zabezpečovaní vitálnych potrieb občanov, ktorí sa nedokážu postarať o seba, svoju domácnosť, nedokážu chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Takto koncipovaná právna úprava nezohľadňuje ani príjmovú stratifikáciu obyvateľstva v jednotlivých obciach resp. vyšších územných celkoch a neodôvodnene limituje sociálnu politiku obcí a VÚC uplatňovanú voči svojim obyvateľom.